4. 12. 2017 K filmu 120 BPM (ve slovenštině)

Vedeli, že onedlho zomrú, napriek tomu chceli meniť svet. Epidémii AIDS čelili nezvyčajnou kampaňou. Na prelome 80. a 90. rokov aktivisti parížskej pobočky hnutia ACT UP tancovali na ulici, šírili provokatívne plagáty, občas vtrhli do škôl robiť tam osvetu alebo postriekať kancelárie farmafiriem umelou krvou. Zápasili s nečinnými politikmi, ľahostajnou verejnosťou aj so spomalenou medicínou.

Podľa ich príbehu nakrútil francúzsky režisér Robin Campillo film 120 tepov za minútu. V Cannes zaň získal Grand Prix, Francúzsko ho vysiela na oscary a nedávno získal aj nomináciu na cenu LUX Európskeho parlamentu. O snímke hovoria herec ANTIONE REINARTZ a spoluautor scenára PHILIPPE MANGEOT.

Som gej chorý na AIDS a to nie je súkromná vec, ale politika

V kinách je francúzsky kandidát na Oscara, film 120 tepov za minútu.

Kedysi sa o AIDS hovorilo všade, dnes je to skôr okrajová téma. Čo sa zmenilo? Už smrteľné ochorenie nemá rozmer epidémie?

PM: AIDS je stále hrozba. Vojna s ním sa neskončila, aj keď rieši iné výzvy ako predtým.

AR: Faktom je, že aj dnes na AIDS ročne zomiera 1,6 milióna ľudí a bude ich stále viac, lebo chýba osveta. Nakazených pribúda vo Francúzsku aj v Spojených štátoch, hlavný zápas však prebieha v Afrike. Keď preto dnes hovoríme o AIDS, musíme hovoriť o svetovej epidémii, čo nepozná hranice.

120 tepov za minútu je napriek tomu historický príbeh, ktorý sa mohol odohrať len začiatkom 90. rokov v Paríži. Čo to vtedy znamenalo patriť k hnutiu proti AIDS?

AR: Väčšina vtedajších aktivistov bola sama nakazená vírusom. Veľmi dobre vedeli, že im zostáva len zopár rokov života. Chýbala im budúcnosť, nevraviac o nedostatku informácií o liečbe, napriek tomu vykonali obrovský kus práce, čo ma na nich fascinuje.

Možno práve v tom je odkaz ich príbehu pre dnešok a pre nás: hovorí o demokracii, ako sa v nej správať, ako si ísť za cieľom a ten sa snažiť napĺňať. To je odkaz dôležitý aj pre moju generáciu, ktorá voči demokracii pociťuje skepsu.

Ako sa to prejavuje?

AR: Mladí ľudia neveria, že môžu veci meniť zdola. Veľa mladých aktivistov preto verí konšpiráciám, pridáva sa a k anti-systémovým hnutiam. Radikálna pravica má veľa mladých prívržencov. To je úplne neprijateľné.

Netvrdím, že nesmiete byť nahnevaný na všeličo vrátane nezvládnutej migrácie, podstatné však je, ako s tým naložíte. Mali by ste hnec premeniť na niečo pozitívne a nie ho nasmerovať proti moslimom či tým, ktorí trpia.

PM: Práve o tom je náš film, aj keď zdanlivo hovorí o minulosti. Je to príbeh mladých ľudí, ktorí si uvedomujú, že smrteľné ochorenie, ktorým trpia, nie je súkromná, ale politická vec.

AR: Budete sa čudovať, ale podľa mňa tento film šíri dobrú náladu.

Prosím? Hovoríme o tom istom príbehu o mladíkovi, ktorý trpí, chradne a napokon zomrie?

AR: Áno, je to smutný príbeh, no aj keď si poplačete, nabije vás energiou. Aktivisti z ACT UP boli v niečom radikáli, neboli však proti systému, nechceli si len vybíjať frustráciu. Vedeli sa zabaviť a zasmiať sami na sebe.

Vedia dnešní aktivisti, na čo môžu nadväzovať?

PM: Toto je film pre nich. Aby si to uvedomili.

AR: Teší ma, že vo Francúzsku začína byť príbeh všeobecne známy. Videl som súťaž v Street Dance so kategóriou pre tanečníkov v kostýme jedného zo zakladateľov ACT UP. To je aktivista, ktorým sa inšpiruje moja postava vo filme. Nie že by bol teda film nejakým hitom, stáva sa však časťou populárnej mytológie, čo je, myslím, fantastické.

Kým kedysi vzbudzovali kontroverzie provokácie aktivistov, dnes vo filme budia rozruch najmä scény sexu medzi gejmi. Tie sú celkom odvážne.

AR: Mnohí tvrdia, že na tú scénu dlho čakali. Určite je silná, aj keď nie je moja najobľúbenejšia.

PM: Pretože v nej nehráš (smiech). Ale vážne: keď si všimnete, tak v tej posteľovej scéne postupne pribúdajú postavy, o ktorých je reč. K dvom pribudne tretí, štvrtý... To už je kolektív, takže sa dá povedať, že to, čo sa deje medzi nimi v posteli, je verejná záležitosť.

Osobné je politické?

PM: Presne tak. A viete, kedy to platí stopercentne? Keď ste členom akákoľvek menšiny. Ako tvrdil filozof Gilles Deleuze, pre menšinu je súkromné vždy zároveň politické - politický je každý aspekt života.

Více informací zde: http://www.be2can.eu/movie/120-bpm/22

Philippe Mangeot (1965)

Herec a scenárista. Bol členom a v rokoch 1998-99 prezidentom aktivistickej kancelárie Act Up Paris. Zakladal a viedol časopis Vacarme, prispieval do magazínu Cahier du Cinéma. Je spolautorom scenára 20 tepov za minútu.

Antoine Reinartz (1985)

Hral vo filmoch Quand je ne dors pas (2015), Le Mauhers de Sophie (2016) a 120 tepov za minútu.